Vo svojej praxi sa opakovane stretávam s nepochopením toho, čo má byť obsahom znaleckého skúmania listín, ktoré boli vyhotovené niektorou z tlačových techník, obsahujúcich aj ručné písmo.
Jedná sa najmä o viacstranové dokumenty, napr. zmluvy, obsahujúce popri rôznych spôsoboch viazania a overenia týchto listín aj originálne ručné písmo, napríklad podpisy na predmetnej zmluve.
V takomto prípade pri vyslovení záveru o pravosti takejto listiny je potrebné skúmať nielen ručné písmo, ale aj samotný dokument ako celok.
Vyššie uvedené nepochopenie úplnosti obsahu znaleckého dokazovania a záverov znalcov pramení najmä jednak z nevedomosti o existencii dvoch rôznych znaleckých odvetví odboru Kriminalistiky (resp. odboru Písmoznalectva), zaoberajúcich sa skúmaním takýchto listín, a tiež aj z neznalosti rozdielu medzi obsahovým vymedzením týchto dvoch rozdielnych znaleckých odvetví.
Obsahové vymedzenie znaleckých odborov a odvetví je stanovené v prílohe č. 2 k Vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 228/2018 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“).
Podľa vyššie označenej Vyhlášky existujú dva znalecké odbory, ktoré sa zaoberajú príslušnou problematikou skúmania listín. Jedná sa o odbor Písmoznalectvo (27 00 00), ktorého súčasťou je odvetvie Ručné písmo (27 01 00) a odbor Kriminalistika (49 00 00), ktorého súčasťou je odvetvie Kriminalistické skúmanie ručného písma a podpisov (49 06 00) a odvetvie Kriminalistické skúmanie dokumentov (49 08 00).
Kvôli zjednodušeniu je možné uviesť, že pre účely tohto článku možno rozdeliť znalcov do dvoch odvetví a to tzv. „písmoznalcov“ (obsahovo patriacich do odboru 27 00 00 odvetvia 27 01 00 a do odboru 49 00 00 odvetvia 49 06 00) a potom „znalcov skúmania dokumentov“ (obsahovo zaradených do odboru 49 00 00 odvetvia 49 08 00).
Hneď na úvod je potrebné odstrániť jedno podstatné nepochopenie, ktoré síce priamo nesúvisí s problematikou tohto článku, avšak má súvis s problematikou vyššie uvádzaných znalcov.
Jedná sa o pojem „grafológia“, ktorý sa často nesprávne zamieňa s obsahovým vymedzením vyššie uvedených písmoznalcov a znalcov skúmania dokumentov. Grafológia sa totiž síce zaoberá ručným písmom ako „náuka o písme ako výraze určitých psychických vlastností a stavu pisateľa“ 1), prostredníctvom tejto diagnostickej metódy sa však zisťujú povahové vlastnosti osobnosti, resp. diagnostikuje sa osobnosť ako taká. Táto forma odborného skúmania nepatrí na Slovensku medzi znalecké činnosti. Nie je obsahom činnosti písmoznalcov, ktorí sa zaoberajú individuálnou identifikáciou pisateľa konkrétneho ručného písma 2) a grafológiu nie je možné stotožňovať ani s obsahom činnosti znalcov skúmania dokumentov, ktorí sa zaoberajú posudzovaním dokumentov z graficko-diagnostického hľadiska, s cieľom zistiť pravosť týchto dokumentov, pôvodnosť, históriu, zdroj, ako aj analyzovať materiály a zariadenia použité na ich vyhotovenie 2).
Na danom mieste je však potrebné vysvetliť rozdiel medzi písmoznalcom a znalcom skúmania dokumentov tak, aby sme mohli vyvodiť z tohto článku závery potrebné na naplnenie účelu môjho článku.
Podstatným rozdielom medzi týmito znalcami je rozdiel ten, že písmoznalci sa zaoberajú výlučne ručným písmom na dokumente a to výlučne z hľadiska identifikácie pisateľa, kým znalci skúmania dokumentov sa zaoberajú možnosťami a spôsobmi falšovania dokumentov komplexne (napr. technického falšovania a iných spôsobov), s výnimkou identifikácie pisateľa ručného písma.
Písmoznalec je teda oprávnený vyjadrovať sa k tomu, či sporný podpis (resp. zápisy) na listine vyhotovila tá-ktorá konkrétna osoba a teda určuje, či je podpis (zápis) na listine pravý.
Prekrývanie sa činnosti týchto znalcov je možné identifikovať iba pri otázke, či boli skúmaním zistené prvky technického falšovania ručného písma. Všetky ostatné otázky týkajúce sa napr. možného technického falšovania dokumentu ako celku (ale aj iných spôsobov falšovania, ako napr.: dopisovanie, odstraňovanie a prepisovanie tlačeného textu, výmena jednotlivých listov dokumentu, kopírovanie podpisov a odtlačkov pečiatok na dokument technickými prostriedkami, „bianko“ listiny a pod.) je výlučným zameraním znalcov skúmania dokumentov a písmoznalec nie je oprávnený zaujať k tejto problematike akýkoľvek záver.
V praxi to znamená, že písmoznalec sa pri realizácii svojho zamerania (skúmania ručného písma) síce môže vyjadriť k tomu, či zistil alebo nezistil stopy po technickom falšovaní dokumentu (rovnako, ako sa môže vyjadriť v podstate k čomukoľvek inému), takéto jeho vyjadrenie však pre výsledky dokazovania v trestnom či inom konaní nemá žiadnu relevanciu.
Otázkou zostáva, či by písmoznalec mohol vylúčiť možnosť technického falšovania aspoň vo vzťahu k ručnému písmu, nachádzajúcemu sa na skúmanom dokumente, teda vo vzťahu k predmetu zamerania skúmania samotného písmoznalca.
K tejto otázke je možné nájsť vyjadrenie napríklad v odbornom článku „Súčasné možnosti skúmania originálov a kópií sporných písomností“ autorov Magdaléna Krajníková, Elena Blahová, Mária Zelenková 3), ktorí na str. č. 3 tohto článku konštatujú, že ak „má znalec z odvetvia ručného písma podozrenie, že pri vzniku skúmaného sporného podpisu bola použitá niektorá metóda technického falšovania podpisov, mal by na to žiadateľa o znalecké skúmanie upozorniť a v zmysle § 16 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch buď sám požiadať o konzultáciu znalca z odvetvia grafickej diagnostiky (pozn. v súčasnosti rozumej znalca skúmania dokumentov), alebo žiadateľovi o znalecké skúmanie odporučiť, aby spornú písomnosť, sporný podpis preskúmali znalci Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z grafickej diagnostiky a následne aj z ručného písma a vypracovali komplexný znalecký posudok.“.
Môj názor je však taký, že ani vylúčenie technického falšovania vo vzťahu k ručnému písmu písmoznalcom nie je možné, nakoľko obsahovým zameraním písmoznalca nie je napr. posudzovať použitý písací prostriedok (pasta/atrament), či napríklad posudzovať možnosť použitia podpisového automatu, a teda písmoznalec nemá dostatočné odborné znalosti na zaujatie stanoviska k technickému falšovaniu ani vo vzťahu k ním skúmanému ručnému písmu.
Vyjadrenie vo vyššie označenom odbornom článku je preto potrebné vykladať pozitívne v tom zmysle, že ak písmoznalci len na základe svojich laických vedomostí (prípadne vedomostí získaných pri spolupráci so znalcami skúmania dokumentov pri vypracovávaní tzv. komplexných znaleckých posudkov) o metódach technického falšovania zistia podozrenie z takéhoto technického falšovania, sú povinní na takúto skutočnosť upozorniť. To však automaticky neznamená, že ak takéto podozrenie písmoznalci nenadobudnú, že sú oprávnení vysloviť záver o tom, že dokument nebol technicky falšovaný.
Autor tohto článku sa domnieva, že správny postup by mal byť teda taký, že dokumenty vyhotovené tlačovou technikou, ktorých obsahom je aj ručné písmo, by mal vždy preskúmať najskôr znalec skúmania dokumentov (odbor Kriminalistika 49 00 00, odvetvie Kriminalistické skúmanie dokumentov 49 08 00) a až následne tzv. písmoznalec (teda znalec z odboru Písmoznalectvo 27 00 00, odvetvie Ručné písmo 27 01 00, alebo znalec z odboru Kriminalistika 49 00 00, odvetvie Kriminalistické skúmanie ručného písma a podpisov 49 06 00).
V praxi je však možné sa stretnúť s postupom (najmä u súkromných znalcov), kedy orgán činný v trestnom konaní či súd priberie do svojho konania výlučne tzv. písmoznalca, ktorý v texte znaleckého posudku uvedie, že nezistil znaky po technickom falšovaní a v záveroch uvedie, že skúmaný podpis na predloženom dokumente je pravým podpisom konkrétnej osoby, čo orgán činný v trestnom konaní alebo súd môže viesť k nesprávnemu záveru o pravosti celého dokumentu.
Ak však písmoznalec vysloví vo svojom znaleckom posudku záver, že podpis je pravý, vôbec to neznamená, že celá listina je pravá.
V takomto prípade si je potrebné uvedomiť, že ak aj písmoznalec vyslovil v texte znaleckého posudku tvrdenie o tom, že nezistil stopy po tzv. technickom falšovaní, toto jeho tvrdenie sa týka výlučne stôp po technickom falšovaní vo vzťahu k ním skúmanému ručnému písmu, teda v žiadnom prípade sa takéto tvrdenie písmoznalca netýka a ani nemôže týkať vylúčenia technického falšovania celého dokumentu, a dokonca podľa názoru autora článku nie je písmoznalec oprávnený ani na vylúčenie technického falšovania vo vzťahu k samotnému ním skúmanému ručnému písmu.
Zjednodušene na záver: Tvrdenie písmoznalca o tom, že nezistil stopy po technickom falšovaní dokumentu v spojení s jeho záverom o tom, že skúmaný podpis na predloženom dokumente je pravým podpisom konkrétnej osoby, automaticky vôbec neznamená, že skúmaný dokument je pravý a nejedná sa o falšovaný dokument. Na takýto záver je vždy potrebné vykonať znalecké dokazovanie aj znalcom z odvetvia Kriminalistického skúmania dokumentov. Pravosť listín je totiž vždy potrebné posudzovať z komplexného hľadiska, čo znamená, že je potrebné skúmať pravosť a pôvodnosť všetkých komponentov, ktoré sa na listinách nachádzajú.
1) Slovník cudzích slov, Věra Petráčková, Jiří Kraus a kol., Prvé slovenské vydanie, 1997, ISBN 80-08-02673-1,str. č. 331.
2) Príloha č. 2 Vyhlášky.
3) Článok „Súčasné možnosti skúmania originálov a kópií sporných písomností“, Magdaléna Krajníková, Elena Blahová, Mária Zelenková, uverejnený v časopise Policajná teória a prax č. 1/2017 a aj medzi odbornými článkami na stránke Akadémie PZ – https://www.akademiapz.sk/archiv-1-2017).