Ochranné liečenie obligatórne ukladané nepríčetnému páchateľovi (ústavnou formou) je jedným z ochranných opatrení upravených v prvej časti Trestného zákona, konkrétne v ustanovení § 73 ods. 1 Trestného zákona. Podľa tohto ustanovenia súd takéto ochranné liečenie uloží páchateľovi činu inak trestného, ak takýto páchateľ nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.
V praxi ide najčastejšie o situáciu, kedy je ešte v rámci prípravného konania (t. j. konania pred orgánom činným v trestnom konaní), na základe znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia (odvetvie Psychiatria), prokurátorom podľa § 215 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku zastavené voči obvinenému trestné stíhanie preto, lebo obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.
Nepríčetnosť je definovaná v § 23 Trestného zákona ako stav páchateľa, ktorý pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. Takýto páchateľ nie je (ak Trestný zákon neustanovuje inak) za tento čin trestne zodpovedný.
Následne po zastavení trestného stíhania prokurátor podľa ustanovenia § 299 ods. 1 Trestného poriadku navrhne súdu, aby súd na verejnom zasadnutí v nadväznosti na vyššie uvedené znenie ustanovenia § 73 ods. 1 Trestného zákona uložil páchateľovi ochranné liečenie ústavnou formou.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že pre konštatovanie naplnenia zákonných podmienok na uloženie ochranného liečenia ústavnou formou je potrebné, aby súd na verejnom zasadnutí samostatne dokazoval a skúmal naplnenie troch základných podmienok a to, že: 1/ ide o čin „inak trestný“ a takýto čin spáchala osoba, o ktorej uložení ochranného opatrenia súd koná (ďalej len „páchateľ“), 2/ že páchateľ nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a 3/ že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný.
Naplnenie prvej z týchto podmienok (t. j. spáchanie činu inak trestného páchateľom) je potrebné dokazovať na verejnom zasadnutí súdu samostatne a komplexne, t. z. nie je postačujúce, ak súd na verejnom zasadnutí oboznámi ako tzv. listinný dôkaz iba uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania obvineného a z tohto listinného dôkazu prijme záver o tom, že páchateľ spáchal čin inak trestný. Uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania nie je rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že páchateľ spáchal čin inak trestný. Právnym dôvodom na vydanie takéhoto uznesenia je zistenie absencie možnosti rozpoznania protiprávnosti konania u páchateľa alebo absencie možnosti ovládania svojho konania páchateľom. Ak by došlo ku konštatovaniu naplnenia tejto prvej zákonnej podmienky súdom výlučne na základe existencie uznesenia prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku, takéto konanie súdu porušuje práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Konanie o uložení ochranného liečenia v zmysle Trestného zákona a podľa Trestného poriadku voči osobe, ktorej procesné postavenie obvineného zaniklo v dôsledku zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť, nerieši otázku viny, ale otázku spáchania činu ináč trestného. Keďže v ňom nejde o obvineného a vinu za trestný čin, ale sa týka rozhodovania o občianskom práve, lebo možné uloženie ochranného liečenia predstavuje zásah do práva na súkromie, nie sú naň aplikovateľné práva podľa čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ale práva týkajúce sa spravodlivého súdneho konania (napr. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Uloženie ochranného liečenia je z hľadiska práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavne akceptovateľné vtedy, ak k nemu dôjde na základe spravodlivého súdneho konania, rešpektujúc zároveň základné náležitosti pre jeho uloženie podľa Trestného zákona (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 241/05 z 10. mája 2006).
Úlohou súdu na verejnom zasadnutí je preto vykonať samostatné dokazovanie so zameraním na dôsledné objasnenie všetkých zákonných podmienok uvedených v § 73 ods. 1 Trestného zákona, významných pre zákonné rozhodnutie o podanom návrhu prokurátora (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 8/2021 zo dňa 03.03.2021).
V rámci dokazovania naplnenia prvej zo zákonných podmienok (t. j. spáchanie činu inak trestného páchateľom) je teda potrebné, aby súd na verejnom zasadnutí vykonal samostatné dokazovanie (napr. výsluchmi svedkov, znaleckými posudkami, výsluchmi znalcov, prípadne aplikáciou iných dôkazných prostriedkov) zamerané na zistenie, či posudzovaný čin by bol v prípade príčetnosti páchateľa trestným činom a či tento čin spáchal páchateľ. Preukázanie týchto skutočností musí byť vykonané na verejnom zasadnutí súdu bez akýchkoľvek pochybností v rovnakom rozsahu, ako by k tomu muselo dôjsť na hlavnom pojednávaní v prípade konania a rozhodovania súdu o vyslovení viny obvineného, teda v prípade, že by nebola konštatovaná nepríčetnosť páchateľa.
V zmysle ustanovenia § 295 ods. 2 Trestného poriadku sa pre vykonávanie dôkazov na verejnom zasadnutí použijú primerane ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní. Obdobnú otázku riešil napríklad (vo vzťahu k vykonaniu znaleckého posudku ako dôkazu na verejnom zasadnutí) Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 22.04.2021, sp. zn. 5Tdo/20/2021.
Dokazovanie a konštatovanie existencie druhej zákonnej podmienky (t. j. že páchateľ nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný) vyžaduje, aby bola takáto podmienka naplnená v čase spáchania skutku. Ak by páchateľ v čase skutku trpel určitou formou napríklad poruchy osobnosti, pričom takáto porucha osobnosti ešte v čase skutku nemala vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti spôsobom predpokladaným v ustanovení § 23 Trestného zákona, a ku strate schopnosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania a/alebo toto konanie ovládať by došlo až následne, nie je možné prijať záver o nepríčetnosti obvineného v zmysle ustanovenia § 23 Trestného zákona. Rozsah straty rozpoznávacích a ovládacích schopností v čase skutku je potrebné znalecky dokazovať (znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria) a súd z tohto dokazovania vyvodí právny záver o prípadnom zmenšení či úplnej strate príčetnosti (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/64/2016 z 31. januára 2017).
Konštatovanie naplnenia tretej zákonnej podmienky je založené na predpoklade preukázania, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný. Nebezpečnosť páchateľa je potrebné preukazovať k okamihu rozhodovania súdu o ochrannom liečení, nie je preto prípustné, aby súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znaleckého posudku vykonaného v prípravnom konaní (pred zastavením trestného stíhania obvineného prokurátorom), ktorý bol vypracovaný s podstatným časovým predstihom pred rozhodovaním súdu a v čase rozhodovania súdu o ochrannom liečení už nemusí byť (z dôvodu plynutia času) aktuálny. Tento záver a tiež rozsah dokazovania súdu o tejto tretej podmienke (ktorý nevychádza len a výlučne zo znaleckého dokazovania) vymedzil napríklad Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Tost/67/2021 zo dňa 26.04.2022 nasledovne:
„Spáchanie činu inak trestného nepríčetným páchateľom samo o sebe však nestačí na uloženie ochranného liečenia, ak nie je súčasne splnená aj podmienka, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný. Stav nepríčetnosti musí existovať v čase spáchania činu, ale nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode treba posudzovať podľa stavu existujúceho v čase rozhodovania súdu o ochrannom liečení. Podľa ustálenej judikatúry nemožno nebezpečenstvo pobytu páchateľa na slobode vyvodzovať iba z jeho konania, ktoré inak vykazuje znaky trestného činu. Pre záver o pravdepodobnosti možného opakovania takéhoto inak trestného konania, sa musí zisťovať stupeň duševnej poruchy páchateľa, prípadne jeho doterajšie recidivistické prejavy, ktoré môžu vytvárať stav nebezpečenstva pre spoločnosť pri jeho ponechaní na slobode. Posúdenie takýchto prípadov závisí od druhu duševnej poruchy, jej stupňa a prejavu správania trestne nezodpovedného páchateľa. Táto podmienka je splnená, ak je vysoko pravdepodobné, že nepríčetná osoba, ktorá spáchala čin inak trestný, znovu spácha závažnejší útok na záujmy chránené Trestným zákonom v dôsledku duševnej choroby. Splnenie tejto podmienky treba posúdiť na základe zistenia o povahe a správaní nepríčetnej osoby a na základe posudku znalcov z odboru psychiatrie, o tom, či duševná porucha má taký charakter, že pobyt nepríčetnej osoby na slobode je aj v budúcnosti v uvedenom zmysle nebezpečný. Samotné odporúčanie znalcov lekárov či je, alebo nie je vhodné páchateľovi protiprávneho činu uložiť ochranné liečenie, nie je dostatočným podkladom na rozhodnutie súdu o tejto otázke. Takéto rozhodnutie môže súd vydať až na základe zhodnotenia všetkých dôkazov prichádzajúcich do úvah (R 58/1968, R 11/1974, R 23/1979).
Psychický stav musí byť podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva do istej miery závažný, aby sa mohol považovať za „skutočnú“ duševnú poruchu. Aby bola dotknutá duševná porucha kvalifikovaná ako skutočná duševná porucha v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. e/ Dohovoru, musí byť taká závažná, že si vyžaduje liečbu v ústave vhodnom pre pacientov s duševnými chorobami. Vnútroštátne súdy musia pomocou zodpovedajúcej lekárskej pomoci dostatočne zistiť príslušné skutočnosti (či osoba trpí duševnou poruchou), na ktorých sa zakladá ich rozhodnutie o zadržaní dotknutej osoby. Preto musia byť znalecké posudky lekárov, na ktoré sa súdy odvolávajú, dostatočne aktuálne (pozri rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Glien proti Nemecku z 28. novembra 2013, č. 7345/12, bod 85; Ilnseher proti Nemecku z 4. decembra 2018, č. 10211/12 a 27505/14, body 132 a 133; Kadusic proti Švajčiarsku z 9. januára 2018, č. 43977/13, body 44 a 55).“.