Nemo tenetur se ipsum accusare alebo zákaz donucovania k sebaobviňovaniu je významnou zásadou trestného práva, ktorej dodržiavanie je v podstatnej miere garanciou spravodlivého súdneho konania. V odbornej literatúre sa možno stretnúť s rôznymi pomenovaniami tejto zásady, okrem vyššie uvedených aj napríklad právo neobviňovať seba samého či právo neprispievať k vlastnému obvineniu.
Zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu priamo vyplýva zo zásady prezumpcie neviny. Uplatňovaním nezákonných donucovacích prostriedkov voči osobe za účelom získania jej priznania k spáchaniu trestného činu samo o sebe znamená, že vychádzame z predpokladu viny tejto osoby. Rovnako to vnímal už Cesare Beccaria, ktorý svoje myšlienky venované otázkam trestného práva zhmotnil v roku 1764 v knihe O zločinoch a trestoch. Využitie mučenia k dosiahnutiu priznania v priebehu trestného konania (teda počas „uvažovania, či je občan vinný alebo nevinný“) Beccaria hodnotí ako rovnocenné so samotným uložením trestu, čo považuje za neprípustné. Ide o jednoduchú dilemu s jednoduchým riešením – zločin je buď istý alebo neistý. „Ak je istý, nevyžaduje si iný trest než trest stanovený zákonmi a mučenie je zbytočné, pretože zbytočné je aj priznanie obvineného; ak je neistý, nevinný sa nesmie mučiť, pretože nevinný je podľa zákonov človek, ktorého zločiny nie sú dokázané.“[1]
Dôvodov, pre ktoré je zakotvenie a dodržiavanie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu významné, je hneď niekoľko. V prvom rade, pri priznaní získanom donútením existuje veľký predpoklad nedôveryhodnosti takéhoto priznania, keďže trpiaci človek spravidla povie čokoľvek, pokiaľ tým zlé zaobchádzanie zastaví. Ďalej je donútením k priznaniu narušená autonómia jednotlivca, a tiež dobrovoľnosť takéhoto priznania. V neposlednom rade je zákazom donucovania poskytnutá ochrana obvineným (resp. aj len podozrivým), ktorí sú oproti štátnej moci nepochybne tou slabšou stranou.[2]
Naviac sa zabezpečuje aj naplnenie obsahu ďalšej zásady, a to zásada rovnosti zbraní. Pokiaľ by bolo legitímne a zákonné, aby štát mohol využívať neprimerané prostriedky voči osobe obvineného, dostal by sa v konaní pred súdom do podstatnej výhody, keďže napríklad prostredníctvom zlého zaobchádzania s obvineným či využívaním rôznych, inak neprípustných, vypočúvacích techník by mohol získať dôkazy svedčiace v neprospech obvineného, či už vo forme priznania, alebo vynútenia ďalších informácií ohľadom spáchaného skutku. Štát „vybavil“ orgány činné v trestnom konaní verejnou mocou a dostatkom zákonných právomocí na to, aby si mohli svoju zodpovednosť za stíhanie trestných činov plniť riadne a samy, aj bez aktívneho prispenia obvineného.[3]
V neposlednom rade, vďaka tejto zásade by mal byť zabezpečený skutočne dôsledný prístup žalujúcej strany (obžaloby) pri obstarávaní a vyhodnocovaní dôkazov, čo vedie k tomu, že vina obvineného bude preukázaná objektívnymi dôkazmi. Takýto prístup nepochybne bude spieť k znižovaniu počtu justičných omylov, čo je ďalší významný dôvod opodstatňujúci zakotvenie tejto zásady v právnych poriadkoch moderných štátov.
Procesnou zárukou zákazu donucovania k sebaobviňovaniu je aj zabezpečenie včasného prístupu k obhajcovi. Dôvodom je zraniteľnosť obvinených osôb v počiatočných štádiách trestného konania čeliacich stresu zo situácie, v ktorej sa ocitli, ako aj komplexná a zložitá legislatíva v trestnoprávnej oblasti.[4]
Je však potrebné podotknúť, že zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu, na rozdiel od prezumpcie neviny, nemá absolútny charakter, a teda určité obmedzenia sú prípustné. Prípustnosť a oprávnenosť zásahu sa spravidla posudzuje podľa vôle obvineného – kým na jednej strane vynucovať aktívne konanie je v rozpore s touto zásadou, na strane druhej vyžadovať od obvineného, aby pasívne strpel určité úkony hranice zásady neprekračuje. Pravidlá v tomto smere stanovil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu explicitne v Dohovore zakotvené nie je. Európsky súd pre ľudské práva však vo svojej rozhodovacej činnosti neopomenul existenciu tejto zásady a považuje ju za významnú súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Doslova vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že „právo nevypovedať a právo neobviňovať seba samého sú všeobecne uznávané medzinárodné štandardy, ktoré ležia priamo v srdci pojmu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6.“[5] ESĽP tiež poukazuje na to, že práva garantované Dohovorom musia byť praktické a účinné, nie len teoretické a iluzórne. V súvislosti so zákazom donucovania k sebaobviňovaniu, ale aj práva mlčať a práva na obhajobu je preto nevyhnutné, aby obvinený, spravidla laik v oblasti nielen trestného práva, mal o týchto právach vedomosť. Vzhľadom na túto skutočnosť má ESĽP za to, že neoddeliteľnou súčasťou týchto troch vyššie menovaných práv je aj právo byť o nich informovaný.[6]
Túto skutočnosť zdôraznil napríklad v prípade Brusco proti Francúzsku (sťažnosť č. 1466/07, rozsudok zo dňa 14.10.2010), kde sťažovateľ bol vzatý do väzby a bol vypočúvaný pod prísahou. Keďže v danom čase už existovalo voči sťažovateľovi obvinenie (minimálne v materiálnom zmysle) mal mať garantované právo nevypovedať a neprispievať k vlastnému obvineniu. Sťažovateľ bol následne odsúdený na podklade svojej výpovede urobenej pod prísahou. ESĽP vyhodnotil povinnosť zložiť prísahu ako nátlak na sťažovateľa vypovedať, obzvlášť keď hrozilo sťažovateľovi trestné stíhanie pre krivú výpoveď v prípade klamlivého svedectva. Zásadný problém videl ESĽP aj v tom, že sťažovateľ nebol o svojom práve nevypovedať žiadnym spôsobom poučený a kontakt s obhajcom mu bol povolený až 20 hodín po zadržaní, teda pred výsluchom ho s jeho právami nemohol oboznámiť ani obhajca. Výsledkom takéhoto konania vyšetrujúcich orgánov bolo porušenie práva nevypovedať a zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.[7]
ESĽP právo neobviňovať seba samého prioritne chápe ako rešpektovanie vôle obvineného nevypovedať a nebyť donútený poskytnúť žiadne stanovisko. Ďalej však rozvíja, že tento princíp má aj širší význam, a to, že zahŕňa aj prípady predkladania a získavania hmotných dôkazov („real evidence“). Obvinený nemôže byť donútený napríklad aktívne predkladať listinné dokumenty preukazujúce jeho vinu. Súčasne poukazuje na to, že právo neobviňovať seba samého nie je absolútneho charakteru, a v nadväznosti na toto tvrdenie odlišuje dôkazy, ktoré existujú bez ohľadu na vôľu obvineného, a ktoré možno získať aj za použitia donucovacích prostriedkov. Ide napríklad o dokumenty a listiny, ale aj dôkazy získané na základe odobratého dychu obvineného, jeho vzorky krvi či moču alebo telesných tkanív.
V prípade Jalloh proti Nemecku (sťažnosť č. 54810/00, rozsudok zo dňa 11. júla 2006) ESĽP stanovil kritériá, ktoré je potrebné skúmať a hodnotiť za účelom zistenia, či došlo k porušeniu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu. Ide o nasledovné faktory:
a) povaha a rozsah donútenia použitého na získanie dôkazu;
b) závažnosť verejného záujmu na vyšetrovaní daného trestného činu a hroziaci trest;
c) existencia relevantných procesných záruk proti svojvoľnému či nesprávnemu využívaniu donucovacieho prostriedku v trestnom konaní;
d) účel použitia takto získaného dôkazu.
Tento test aplikuje ESĽP vždy pri rozhodovaní o porušení zásady zákazu donucovania k sebaobviňovaniu. Konkrétne, v prípade Jalloh proti Nemecku ESĽP uviedol že, (a) donucovacie prostriedky významným spôsobom zasiahli do psychickej i fyzickej integrity páchateľa (ESĽP v tomto konaní súčasne konštatoval aj porušenie čl. 3 Dohovoru, teda porušenie zákazu mučenia – sťažovateľ bol znehybnený štyrmi policajtmi kým mu lekár hadičkou zavedenou cez nosovú dutinu aplikoval dáviacu látku); (b) išlo pritom o drobného dílera predávajúceho drogy v malom rozsahu (svoje zásoby „skladoval“ len v ústnej dutine, ktoré prehltol, keď bol zadržaný), za čo bol odsúdený len na krátky trest odňatia slobody s podmienečným odkladom, a teda nemožno konštatovať existenciu verejného záujmu v takom rozsahu, ktorý by použitie donucovacích prostriedkov mohol ospravedlňovať. Čo sa týka relevantných procesných záruk proti zneužívaniu donucovacích prostriedkov (c), tu ESĽP konštatoval, že tieto síce existujú (nemecký trestný poriadok obsahuje ustanovenie umožňujúce medicínsky zákrok), avšak vzhľadom k tomu, že obvinený odmietol spolupracovať a neposkytol svoje zdravotné údaje, neboli naplnené všetky podmienky zákonného ustanovenia (či neexistuje žiadne zdravotné riziko pre obvineného), a teda ani tento bod neobstojí. Nakoniec, (d) drogy, ktoré získali z tela obvineného po aplikácií dáviacich látok, boli rozhodujúci dôkaz pre jeho odsúdenie. Obvinený síce napadol prípustnosť použitia takéhoto dôkazu, avšak národné súdy nemali možnosť dôkaz nepripustiť ako nezákonný, keďže už skôr vyhodnotili postup príslušných orgánov ako zákonný.
Aplikáciou jednotlivých bodov testu dospel ESĽP k záveru, že nemecké orgány svojím postupom porušili právo sťažovateľa, konkrétne právo neprispievať k vlastnému obvineniu, pričom porušenie bolo takej intenzity, že spôsobilo, že trestné konanie ako celok bolo nespravodlivé. V nadväznosti na túto skutočnosť ESĽP skonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. [8]
Podrobnejšie pravidlá ohľadom prípustnosti hmotných dôkazov získaných na základe nezákonne vynútenej výpovede uviedol v prípade Gäfgen proti Nemecku (sťažnosť č. 22978/05, rozsudok zo dňa 01.06.2010). ESĽP konštatoval porušenie čl. 3 a konanie nemeckých orgánov voči sťažovateľovi vyhodnotil ako neľudské zaobchádzanie (nie však konanie dosahujúce úroveň mučenia).
ESĽP uvádza, že pri použití dôkazov, získaných ako dôsledok porušenia jedného zo základných a ústredných práv garantovaných Dohovorom, najmä pokiaľ má charakter absolútneho práva (teda nepripúšťajúceho absolútne žiadne výnimky), vždy vyvstanú pochybnosti ohľadom spravodlivosti konania, a to aj v prípade, ak takto získaný dôkaz nebol rozhodujúci pri rozhodovaní o vine obvineného. V nadväznosti na toto tvrdenie však ESĽP rozlišuje medzi výpoveďou obvineného, v rámci ktorej sa obvinený priznal ku spáchaniu skutku kladenému mu za vinu a medzi skutočnými, hmotnými dôkazmi získanými na podklade takejto výpovede. Výpoveď, resp. priznanie obvineného, získaná za použitia mučenia alebo iného neľudského či ponižujúceho zaobchádzania (teda konania v rozpore s čl. 3 Dohovoru), bola v rozhodovacej praxi ESĽP vždy považovaná za závažnú skutočnosť spôsobujúcu nespravodlivosť konania ako celku. K takýmto záverom dospel ESĽP bez ohľadu na dôkaznú hodnotu výpovede obvineného či bez ohľadu na to, či použitie donucujúcich prostriedkov bolo rozhodujúcou okolnosťou pri získaní výpovede a priznania obvineného.[9]
Pri hmotných usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli získané v dôsledku porušenia čl. 3 Dohovoru však ESĽP rozlišuje medzi dôkazmi získanými konaním charakterizovaným ako mučenie a dôkazmi, ktoré boli získané v dôsledku konania síce porušujúceho čl. 3 Dohovoru, avšak nedosahujúceho prah mučenia. V prvom prípade súd konštatuje, že takéto dôkazy by mali byť vždy vylúčené a nemala by sa nimi preukazovať vina obvineného, bez ohľadu na ich dôkaznú hodnotu. Opačným postupom by sa legitimizovalo morálne neprípustné a Dohovorom absolútne zakázané správanie. ESĽP doslova konštatuje, že by sme „obliekli brutalite kabát zákonnosti“ („afford brutality the cloak of law“).[10] V druhom prípade však takého jednoznačné stanovisko ESĽP nezastáva a pristupuje k hodnoteniu ďalších aspektov, ako dôkaznej hodnoty dôkazu či možností obvineného napadnúť prípustnosť a vykonanie dôkazu v priebehu trestného konania.[11]
Vyhodnotením priebehu trestného konania a odsúdenia sťažovateľa, pána Gäfgena, ESĽP dospel k záveru, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie nedošlo a jeho právo neusvedčovať seba samého bolo dodržané a rešpektované. Takýto záver možno hodnotiť ako veľmi opatrný zo strany ESĽP a nie celkom v súlade s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdu, a to z nasledovných dôvodov.
ESĽP vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ sa v priebehu trestného konania priznal viackrát. Za dôležitú okolnosť považoval to, že sa priznal nielen v priebehu prípravného konania (čo však bolo v dôsledku konania porušujúceho zákaz neľudského zaobchádzania), ale aj v priebehu súdneho konania a po tom, čo bol opätovne o svojich právach poučený, najmä o práve nevypovedať, a tiež o neprípustnosti a nepoužiteľnosti predchádzajúcej výpovede, získanej za použitia nezákonných donucovacích prostriedkov. V priebehu súdneho konania sa sťažovateľ priznal dvakrát, prvýkrát na druhý deň súdneho konania po tom, čo národný súd rozhodol o pripustení a vykonaní sťažovateľom namietaných dôkazov, druhýkrát v závere súdneho konania, kedy uviedol aj nové skutočnosti dovtedy nepreukázané, ako napríklad motívy svojho konania. Dôkazy, ktorých prípustnosť sťažovateľ namietal, národný súd nepovažoval za rozhodujúce, ani ich v odôvodnení nepoužil na preukázanie viny sťažovateľa. Tieto dôkazy boli použité len na účely overenia pravdivosti jeho priznania pred národným súdom. V neposlednom rade sa národný súd, okrem priznania, oprel aj o nepriame dôkazy, ktoré boli získané nezávisle na nezákonne získanej výpovedi (napr. získané v priebehu domovej prehliadky).[12]
ESĽP na základe týchto skutočnosti konštatuje, že práve novým poučením došlo k prerušeniu kauzálneho reťazca a bolo obnovené status quo ante, teda obvinený sa opäť nachádzal v situácií pred tým ako bol podrobený neľudskému zaobchádzaniu. Jeho priznanie za takýchto okolností preto ESĽP nehodnotí ako porušenie práva neprispievať k vlastnému obvineniu (a to ani napriek skutočnosti, že k priznaniu došlo práve po tom, čo národný súd odmietol vyhovieť jeho námietke nepripustiť dôkazy získané v dôsledku nezákonne vynúteného priznania a výpovede v predchádzajúcom konaní). Výhradu sťažovateľa, že po pripustení a vykonaní ním namietaných dôkazov už nemal žiadnu inú možnosť obhajoby ako sa priznať, ESĽP nepovažovalo za relevantnú. Právo na obhajobu sťažovateľa považuje ESĽP za dostatočne zabezpečené tým, že sťažovateľ mal možnosť pred národným súdom namietať prípustnosť dôkazov a národný súd podľa vlastného uváženia o tejto námietke rozhodol. Naviac, ESĽP vzal do úvahy aj to, že v rámci svojho druhého priznania pred súdom sťažovateľ uviedol, že sa priznáva dobrovoľne, z ľútosti a za účelom prevziať zodpovednosť za svoj čin, pričom práve s ohľadom na formuláciu tohto vyjadrenia sťažovateľa mal ESĽP za to, že priznanie nebolo dôsledkom vyčerpania obhajobných možností, a nie je ani dôvod domnievať sa, že by v prípade nepripustenia napadnutých dôkazov do konania sťažovateľ konal inak.[13]
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti mal ESĽP za to, že nevylúčenie namietaných dôkazov z konania pred súdom nemalo zásadný vplyv na výsledok konania, teda na odsúdenie a trest sťažovateľa. V nadväznosti na konštatované rešpektovanie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (po opätovnom poučení) ESĽP považoval trestné konanie ako celok za spravodlivé.[14]
Dôvodov, pre ktoré sa nie je možné celkom stotožniť s argumentáciou ESĽP v časti hodnotenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, je hneď niekoľko a poukazuje na ne aj niekoľko sudcov ESĽP, ktorí k rozsudku pripojili svoje čiastočne nesúhlasné stanovisko. ESĽP opakovane zdôrazňuje absolútny charakter práva garantovaného čl. 3 Dohovoru, pričom pokiaľ má byť táto absolútnosť jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť zabezpečená, je len logické, aby všetky dôkazy, bez ohľadu na ich charakter a bez ohľadu na stupeň použitého donútenia (pokiaľ stále spadá pod čl. 3 Dohovoru), boli v trestnom konaní neprípustné. Absurditu akéhokoľvek rozlišovania je možné vidieť aj na prípade sťažovateľa, pána Gäfgena, ktorý sa priznal práve po pripustení dôkazov, ktoré (v čase ich pripustenia) nepochybne považoval za rozhodujúce vo vzťahu k jeho odsúdeniu. Druhé priznanie sťažovateľ naviac urobil na konci súdneho konania, teda po tom, čo všetky tieto dôkazy boli pred národným súdom v jeho prítomnosti vykonané. ESĽP síce v pozitívnom zmysle prihliada na skutočnosť, že národný súd neoprel vinu o tieto dôkazy, sťažovateľ sa však nemohol spoliehať na to, že národný súd takýto spôsob hodnotenia dôkazov zvolí. Túto argumentáciu podčiarkuje aj skutočnosť, že prokurátor ako aj splnomocnenec poškodeného k druhému priznaniu sťažovateľa (urobeného na konci súdneho konania) skonštatovali, že nemá žiaden význam, keďže sa sťažovateľ priznal len k tomu, čo mu už bolo preukázané. Naviac, vyvstáva otázka, ako by pristúpil národný súd k hodnoteniu dôkazov, pokiaľ by sa sťažovateľ nepriznal. [15]
Rovnako ani argument, že novým poučením pred súdom došlo k obnoveniu situácie sťažovateľa spred porušenia čl. 3 Dohovoru, neobstojí. ESĽP vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňuje význam prípravného konania pre súdne konanie, pričom celé trestné konanie je potrebné hodnotiť vždy ako celok, od jeho začatia až po právoplatné rozhodnutie (napr. v rozsudku Salduz proti Turecku zo dňa 27.11.2008, sťažnosť č. 36391/02). Na to, aby bolo riadne zabezpečené spravodlivé súdne konanie, je teda nevyhnutné následky porušenia základného ľudského práva v prípravnom konaní v celom rozsahu odstrániť.
V neposlednom rade ESĽP sa uspokojil s tvrdením, že použité donucovacie prostriedky a nevylúčenie dôkazov, získaných v nadväznosti na použitie donucovacích prostriedkov, nemalo vplyv na výsledok trestného konania. Tu si možno klásť otázku, pokiaľ teda tieto dôkazy nemali vplyv na výsledok trestného konania, na čo ich potom do konania bolo potrebné pripustiť? Je zrejmé, že uplatňovaním prísnych pravidiel ohľadom prípustnosti (resp. neprípustnosti) akýchkoľvek dôkazov získaných v dôsledku porušenia čl. 3 Dohovoru, môže byť ohrozený verejný záujem na vyšetrení všetkých trestných činov, najmä tých najzávažnejších. Avšak je potrebné si uvedomiť, že len dôsledným dodržiavaním základných ľudských práv, a to aj, a predovšetkým, v kritických situáciách, možno učiniť zadosť hodnotám, ktoré sú v týchto základných právach stelesnené.
Okrem fyzického či psychického nátlaku vyvíjaného na obvineného za účelom získania jeho priznania, ESĽP nepripúšťa ani získavanie priznania ľsťou či klamstvom. V rozhodovacej praxi ESĽP možno nájsť niekoľko rôznych spôsobov, ako sa orgány činné v trestnom konaní snažili vymámiť priznanie, ktoré neskôr použili ako dôkaz proti obvinenému, ich konanie však narazilo na ESĽP a princíp zákazu donucovania k sebaobviňovniu.
Príkladom je prípad Allan proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosť č. 48539/99, rozsudok zo dňa 05.11.2002), kde sťažovateľ, podozrivý z vraždy, bol vzatý do väzby a umiestnený do cely s ďalším obvineným v inej trestnej veci. V tejto cele, ako aj v miestnosti určenej pre návštevy, boli umiestnené skryté odpočúvacie zariadenia a kamery, ktoré nahrávali rozhovory medzi sťažovateľom a druhým obvineným, a medzi sťažovateľom a jeho návštevami. Neskôr bol k sťažovateľovi do cely umiestnený aj policajný informátor, ktorý mal na sebe nahrávacie zariadenie, a ktorý bol umiestnený do tejto cely práve za účelom získania informácií ohľadom vraždy. Sťažovateľ bol následne odsúdený na doživotie na základe výpovede tohto informátora.[16]
ESĽP sa v prvom rade zaoberal nahrávkami získanými prostredníctvom skrytých nahrávacích zariadení. Poukázal na skutočnosť, že samotné získanie týchto dôkazov prebehlo v súlade s národnou právnou úpravou, a tiež skonštatoval, že akékoľvek priznanie na týchto nahrávkach nebolo nedobrovoľné, v tom zmysle, že by bolo vylákané ľsťou alebo donútením.
Následne sa ESĽP zaoberal druhým dôkazom – výpoveďou informátora. Na určenie, či došlo k porušeniu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu použitím informátora, predstavil ESĽP (inšpirujúc sa rozhodnutím kanadského najvyššieho súdu) usmernenia, ktoré treba posúdiť vždy s ohľadom na okolnosti daného prípadu. Porušenia zákazu donucovania k sebaobviňovaniu sa možno dopustiť len vtedy, pokiaľ v čase uskutočnenia sebaobviňujúceho vyjadrenia obvineného je informátorom štátny agent, alebo osoba konajúca ako štátny agent, a pokiaľ to bol práve informátor, kto spôsobil to, že obvinený učinil sebaobviňujúce vyjadrenie. Na to, aby informátor bol považovaný za štátneho agenta, je potrebné odpovedať na otázku, či by sa konverzácia medzi informátorom a obvineným v danej forme a daným spôsobom uskutočnila, nebyť zásahu zo strany štátu. Či sebaobviňujúce vyjadrenie možno považovať za vylákané informátorom závisí od toho, či konverzáciu medzi informátorom a obvineným možno považovať za funkčný ekvivalent výsluchu a tiež od povahy vzťahu medzi informátorom a obvineným. [17]
Aplikujúc uvedené usmernenia na prejednávaný prípad, ESĽP vyhodnotil, že informátora možno nepochybne považovať za osobu konajúcu v mene štátu (bol účelovo umiestnený do cely so sťažovateľom, a teda bez zásahu štátu by ich rozhovor nikdy neprebehol). Priznania, ktoré sťažovateľ údajne uviedol informátorovi neboli spontánne, ale boli vyvolané neustálym vypočúvaním zo strany informátora, ktorý podľa inštrukcií zo strany polície, stále mieril predmet ich rozhovorov k trestnému činu vraždy, ktorého sa mal dopustiť sťažovateľ. ESĽP takéto vypočúvanie vyhodnotil ako funkčný ekvivalent výsluchu, vykonaný bez akýchkoľvek procesných záruk, ktoré by inak formálny výsluch vedený políciou sprevádzali (napr. prítomnosť obhajcu či poučenie o právach obvineného). ESĽP konštatoval existenciu takých psychických tlakov na sťažovateľa, ktoré priamo zasiahli do dobrovoľnosti jeho sebausvedčujúcich výrokov. Tieto tlaky spočívali v skutočnosti, že sťažovateľ bol obvinený zo závažného trestného činu vraždy, bol umiestnený do väzby, bol pod priamym tlakom polície počas výsluchov, a po niekoľkotýždňovom „spolubývaní“ s informátorom bol náchylný mu prejaviť dôveru. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti ESĽP vyhodnotil, že informácie získané informátorom boli získané v rozpore s vôľou obvineného, a teda došlo k porušeniu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.[18]
O dôležitosti pravidla nemo tenetur se ipsum accusare svedčí nielen skutočnosť, že existuje už stáročia a riadili sa ním už starovekom Ríme, ale jeho význam naďalej a opakovane vyzdvihuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý jeho miesto vidí v srdci pojmu práva na spravodlivý proces. Túto skutočnosť by mali mať na pamäti aj slovenské štátne orgány, pretože, hoci vyššie uvedené závery ESĽP uvedené v jednotlivých rozhodnutiach sú priamo záväzné len pre konkrétne strany sporu, je dôležité reflektovať ich aj v národnej rozhodovacej praxi, keďže v prípade porušenia práva zo strany Slovenskej republiky je zrejmé, že ESĽP sa o tieto pravidlá bude opierať.
[1] Beccaria, C.: O zločinoch a trestoch. Bratislava: Kalligram, spol. s r.o.. 2009. s. 59-60
[2] Luis, E.: Beyond Torture: The Nemo Tenetur Principle in Borderline Cases, 30 B.C. Third World L.J. 35 (2010), dostupné na: http://lawdigitalcommons.bc.edu/twlj/vol30/iss1/3.
[3] Záhora, J, a kol.: Dokazovanie v trestnom konaní. Praha: Leges, 2013. s. 51 a nasl.
[4] Pirošíková, M., Bálintová, M.: Judikatúra. Vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k Slovenskej republike. Bratislava: Wolters Kluwers.r.o.. 2017. str. 475.
[5] Saunders proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosť č. 19187/91, rozsudok zo dňa 14.12.1996), bod 68.
[6] Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosti č. 50541/08, 50571/08, 50573/08, 40351/09, rozsudok zo dňa 13.09.2016), bod 272.
[7] Brusco proti Francúzsku (sťažnosť č. 1466/07, rozsudok zo dňa 14.10.2010). Legal summery. Dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/eng#{“itemid”:[“002-772”]}.
[8] Jalloh proti Nemecku (sťažnosť č. 54810/00, rozsudok zo dňa 11. júla 2006), body 116 – 123.
[9] Gäfgen proti Nemecku (sťažnosť č. 22978/05, rozsudok zo dňa 01.06.2010), body 162 – 166.
[10] Tamtiež, bod 167.
[11] Tamtiež, bod 167.
[12] Tamtiež,body 32 – 34, body 179 – 186.
[13] Tamtiež,body 179 – 186.
[14] Tamtiež, body 187.
[15] Čiastočne nesúhlasné stanovisko sudcov Rozakis, Tulkens, Jebens, Ziemele, Bianku a Power k rozsudku Gäfgen proti Nemecku
[16] Allan proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosť č. 48539/99, rozsudok zo dňa 05.11.2002), body 12 – 22.
[17] Tamtiež, bod 51.
[18] Tamtiež, body 52 – 53.